Bol jednou z hrdinských postáv Slovenského národného povstania. V šiestom zväzku Encyklopédie Slovenska sa o ňom píše:

„ Za klérofašistického štátu kapitán zbrojnej služby slovenskej armády, známy svojím protinemeckým a protifašistickým zmýšľaním... Z miestnych zbrojných vojenských skladov slovenskej armády utvoril výzbrojné stredisko povstalcov... Dňa 9.9.1944 padol pri Partizánskom do nemeckého zajatia, zahynul za neznámych okolností.“ Dejiny SNP, 5. zväzok ešte uvádzajú: „...vyznamenaný Radom SNP 1. triedy in memoriam (1947).“

Volal sa Adolf Weinhold. Narodil sa 10. decembra 1903 v Stropkove. Nevieme o ňom veľa, v Stropkove už dávno nikoho z príbuzných nemá. Predsa sa však pokúsime priblížiť čitateľovi osobnosť tohto veľkého vlastenca.

Už v roku 1941, keď ako nadporučík vykonával vojenský dozor v Podbrezovských železiarňach bol v podozrení, že stojí v pozadí komunistickej, protifašistickej a protištátnej agitácie, ktorá sa v tomto období rozvíjala medzi robotníkmi vo forme rozširovania ilegálnych letákov. Bol dokonca v podozrení, že pre žandárske veliteľstvo v Banskej Bystrici odporúča dôverníkov s komunistickým zmýšľaním. Ale vtedajšie Vyššie vojenské veliteľstvo 2 v Banskej Bystrici, ktoré malo prípad vyšetriť, oznámilo, že podozrenia nie sú „opodstatnené“.

V júli 1944 prebiehali prípravy na povstanie – vyhľadávanie a menovanie veliteľov posádok pre odboj. Vojenské posádky na Hornej Nitre (Nováky, Bošany, Zemianske Kostoľany, Topoľčany) mal na starosti kapitán Adolf Weinhold.

29. augusta si v Zemianskych Kostoľanoch spolu s Bratmi pplk. Mirkom Veselým a mjr. Milanom Veselým, ktorí sa u neho zastavili po ceste do Banskej Bystrice, vypočuli rozhlasový prejav generála Čaltoša, ministra národnej obrany klérofašistického slovenského štátu. Hnevom sa naplnili ich srdcia, keď počuli: „...vyzývam vás, aby každý statočný vojak a každý statočný Slovák privítal všade nemecké vojská ako našich spojencov a aby im každý účinne pomáhal.“ Pochopili, že treba voliť protiakciu, že teraz miesto každého statočného vojaka a Slováka je v radoch bojovníkov proti fašizmu. Vo večerných hodinách tohto pamätného dňa už rokovali s partizánmi Jozefom Hagarom a Františkom Mišelejem o spoločnom postupe. Dohodli sa na mobilizácii a koordinácii činnosti vojenských a partizánskych jednotiek.

Podľa dohovoru dal Weinhold signál na začiatok povstania do Baťovan, kde robotníci a úradníci Baťových závodov okamžite začali formovať partizánske jednotky. Vojaci zo Zemianskych Kostolian spolu s partizánmi vniesli povstaleckého ducha do celého okresu Prievidza.

Dňa 30. augusta Nemci troma smermi postupovali na povstalecké územie. Tretím smerom bola Horná Nitra, kde pod velením A.Weinholda prebiehala mobilizácia dobrovoľníkov. Partizáni z oddielu Vtáčnik a baťovianski antifašisti pri tom poskytli neoceniteľnú pomoc.

Tretieho septembra došlo k prvým bojovým stretnutiam s okupantmi, ktorým sa po nasadení samohybných diel a obrnených transportérov podarilo preraziť obranu povstalcov a obsadiť Topoľčany. Povstalecké jednotky vedené Adolfom Weinholdom boli po prvých bojoch značne oslabené. Ústup pred nepriateľom zapôsobil na bojovú morálku. Velenie 1. čs. armády na Slovensku však hodnotilo situáciu v tejto oblasti až priveľmi optimisticky. „Údolie Nitry je veľmi dobre zaistené skupinou Weinhold“, písalo sa v rozkaze.

Po ďalších ťažkých bojoch nemecké jednotky bojovej skupiny Schill obsadili Veľké Bielice. Povstalci boli značne vyčerpaný. Posily neprichádzali. Piateho septembra kapitán Weinhold poslal veliteľstvu 1. čs. armády na Slovensku telegram, v ktorom zdôraznil: „...moje požiadavky nie sú plnené. Úsek je veľký, ľudí málo a zbraní niet.“ Velenie armády na Weinholdov telegram zareagovalo tým, že mu z prvej sovietskej zásielky pridelilo 10 protitankových pušiek. Bojová morálka vojakov sa pozdvihla, presvedčili sa že nie sú v boji osamotení.

Na 9. septembra Weinhold pripravoval útok svojich jednotiek. Nepriateľ však zaútočil o hodinu skôr, ako plánovali útočiť povstalci. Fašisti využili moment prekvapenia a prerazili povstaleckú obranu pri Malých Uherciach. Tam sa im podarilo zajať veliteľa povstalcov Adolfa Weinholda, a to vo chvíli keď z bojiska odnášal raneného spolubojovníka.

Po obsadení Topoľčian začali Nemci sústreďovať zajatých povstalcov do väznice, tam odviezli aj siedmych siedmich dôstojníkov, medzi nimi kapitána Weinholda. Ján Mlynek vtedy ešte chlapec, ktorý s rodičmi býval hneď vedľa väznice a sledoval všetko, čo sa tam odohrávalo, spomína, ako vtedy rozmýšľal: „Weinhold, nemecké meno. Určite to bude nejaký zradca alebo špiceľ...

Podarilo sa mi nazrieť do cely. Bola tam iba jedna posteľ...“

Náhodný svedok zbadal dôstojníkov v špinavých rozopnutých uniformách, ktorí vzrušene diskutovali. Jeden stál v kúte pod oknom, vzorne upravený, len na lícach a brade sa mu černelo asi trojdňové strnisko. Bol to Weinhold.

Ján Mlynek pokračuje v spomienkach, ktoré boli uverejnené v Smene v roku 1959. „Pred večerom prišli dvaja gestapáci a jeden tlmočník. Do kancelárie, kde robievali len informatívne výsluchy, priviedli Weinholda. Vstúpil sebavedome, po vojensky. Na otázku či vie po nemecky, odpovedal záporne. Tlmočník začal prekladať: „Kto dal rozkaz vypustiť vyše milión litrov benzínu zo skladov vojenskej rezervy v Zemianskych Kostoľanoch?“ Ozvali sa pevné slová odpovede, ktoré sa jasne ozývali v tmavej betónovej chodbe väznice:

„Ja som bol veliteľom posádky. Ja som dobrovoľne, z vlastnej iniciatívy, podľa hlasu vlastného svedomia a rozumu vydal rozkaz vypustiť benzín a zničiť skladovacie zariadenie a skontroloval som jeho splnenie. Bol to rozkaz môjho ľudu. Som dôstojník slovenského národa a jedine jemu slúžim!“

Tlmočník ozelenel a z celej sily udrel vypočúvaného po tvári. Weinhold zostal stáť v pozore bez mihnutia oka. Z pohľadu mu však sršala nenávisť. Tlmočník preložil veliteľovi odpoveď a už sa aj horlivo chystal na druhý úder, keď gestapák pohybom ruky naznačil:

„No ja... gut!“

Potom nasledoval výsluch nasledujúcich šiestich dôstojníkov. Všetci ako jeden sa vyhovárali na vyšší rozkaz, ktorého následky si neskoro uvedomili. Odsudzovali svojich priamych veliteľov, sľubovali poslušnosť nemeckej armáde.

Na druhý deň gestapáci zobrali Weinholda do osobného auta. Odvtedy ho nik nevidel.

Zahynul, ale nesklonil svoju hrdú hlavu. „Som dôstojník slovenského národa a jedine jemu som viazaný prísahou vernosti a jedine jemu slúžim.“ Tieto slová hrdinu zo Stropkova zostanú príkladom a odkazom pre nás všetkých.

IGOR SLEPCOV