Citácie z knihy Tomáša Kluberta - SMRŤ SA VOLALA Schill
povstalecké ponitrie
Večer 29. augusta 1944 zosadili povstaleckí dôstojníci z posádky v Zemian- skych Kostoľanoch svojho veliteľa pplk. Eduarda Lifku. Na jeho miesto nastúpil stot. Adolf Weinhold, ktorý vyhlásil bojový poplach a z dvoch prítomných rôt, asanačnej a pracovnej, začal formovať bojové jednotky.103 Na druhý deň oslobodili príslušníci zemianskokostolianskej posádky väzňov nováckeho ži- dovského pracovného tábora a odzbrojili jednotky FS v Prievidzi a Handlovej. Súčasne sa začala v obciach Prievidzského okresu mobilizácia do povstalec- kej armády.104 Stovky záložníkov sa však hneď po vystrojení vrátili k svojim rodinám a zbrane určené na boj proti nemeckým okupantom používali na pytliačenie, alebo s nimi páchali kriminálnu činnosť.105
Druhým významným povstaleckým centrom na hornom Ponitrí sa stalo priemyselné mestečko Baťovany, v ktorom 30. augusta 1944 vznikol Par- tizánsky oddiel „Pavel“ 106 pod velením Jozefa Trojana. Mal približne 600 príslušníkov, zväčša mladých robotníkov z Baťových závodov a bývalých väzňov z nováckeho tábora. Zbrane a strelivo získali z vojenských skladov v Bošanoch. Menšie partizánske skupiny sa sformovali aj v okolí Prievidze, Nemeckého Pravna107 a ďalších hornonitrianskych obciach. Partizáni pred- stavovali rozhodujúcu zložku odboja i v Bánovskom okrese, kde slovenská armáda nemala žiadne posádky a personál vojenského žrebčinca v Motešiciach sa po vypuknutí povstania rozišiel.108
Dramatický priebeh mali prvé dni SNP v Topoľčanoch. Na čele tamojšej vojenskej posádky zloženej z Náhradného oddielu Delostreleckého pluku 1 a asistenčnej roty Stráže obrany štátu stál od rána 30. augusta 1944 stot. Ján Malár. Po vydaní mobilizačnej vyhlášky sa v nasledujúcich hodinách dostavilo do delostreleckých kasární asi 1500 záložníkov. Keď si však večer 30. augusta 1944 vypočuli rozhlasový prejav prezidenta Tisa, v ktorom označil povstanie za zločineckú akciu „partizánskej čeliadky“, väčšina z nich odišla domov. De- zertovala aj časť vojakov prezenčnej služby a dôstojníckeho zboru. Približne 200 mužov sa zasa pripojilo k trnavskej posádke, ktorá v nočných hodinách prechádzala cez Topoľčany na Pohronie. Zvyšní, vrátane stot. Malára, sa rozhodli čakať na ďalší vývoj situácie.109
Vo štvrtok 31. augusta 1944 bolo rozkazom VČSA povstalecké územie rozdelené na dve obranné oblasti (OO-1 a OO-2).110 Údolie Nitry sa stalo súčasťou OO-1 (plk. Pavel Kuna), pričom velenie nad všetkými vojenskými a partizánskymi jednotkami v tomto priestore prevzal stot. Weinhold. Jeho situáciu ale komplikoval nedostatok vycvičeného mužstva a ťažkých zbraní. Zemianskokostolianska posádka mala k dispozícii len šesť poľných kanónov 76,5 mm vz. 17, dva mínomety 81 mm vz. 36 a tri protitankové kanóny KPÚV 37 mm vz. 34P.111 Naproti tomu v kasárňach Delostreleckého pluku 1 sa nachá- dzalo až sedemnásť ľahkých poľných húfnic 100 mm vz. 14/19, sedem horských húfnic 100 mm vz. 14/16, štyri ľahké poľné húfnice 105 mm leFH 18M a štyri poľné kanóny 76,5 mm vz. 17.112
Vzhľadom na to, že Topoľčany sa takisto ako Trnava nachádzajú v teréne, ktorý nie je vhodný na vedenie obranných bojov, stot. Weinhold nariadil, aby bol vojenský materiál z kasární Delostreleckého pluku 1 urýchlene eva- kuovaný. Do príchodu skupiny „Schill“ však povstalci odviezli z Topoľčian iba deväť húfnic 100 mm vz. 14/19, osemnásť vagónov munície a osemnásť poľnohospodárskych traktorov.113
Napriek všetkým spomínaným problémom dokázal stot. Weinhold z vo- jenských jednotiek na Ponitrí vytvoriť bojovú skupinu zloženú zo štábu, pia- tich peších rôt, pionierskej roty, čaty KPÚV, mínometnej čaty a výpomocne motorizovaného delostreleckého oddielu,114 ktorému velil stot. Malár.115 Spolu to predstavovalo asi 2000 mužov. Na obranu širokého údolia Nitry takéto neveľké sily rozhodne nepostačovali, ale VČSA hrozbu nemeckého útoku na smere Nitra– Topoľčany– Prievidza hrubo podcenilo. Peší prápor „Oškvarek“ (stot. Ján Oškvarek), ktorý sa mal presunúť z Príboviec do Zemianskych Kos- tolian, bol 2. septembra 1944 odvelený na front pri Vrútkach so zdôvodnením, že obrana údolia Nitry je „dobre zaistená“. Veliteľ ČSAS plk. gšt. Ján Golian v ten istý deň dokonca nariadil posádkovému veliteľstvu v Zemianskych Kostoľanoch, aby spoločne s partizánmi dobylo Nitru.116
Stot. Weinhold si uvedomoval, že splnenie tohto rozkazu je úplne nereálne. Svoje hlavné sily preto sústredil na obrannej línii Broďany 117 – Ma- lé Bielice – Veľké Bielice – Návojovce 118 – Skačany a do údolia Nitrice vyslal podskupinu „Kolník“ (npor. Rudolf Kolník), ktorá pri Dolných Vesteniciach prehradila smer Nováky – Bánovce.119 V priestore Topoľčian zostali len prí- slušníci oddielu „Pavel“, pričom dve z jeho siedmich rôt boli vysunuté k obci Čakajovce, 8 km severne od Nitry. Blízky železničný uzol Zbehy partizáni z neznámych dôvodov neobsadili, ani sa ho nepokúsili zničiť. Keď do Čaka- joviec ráno 2. septembra 1944 prenikli vojaci SS-Ostuf. Maiera, obe roty po krátkej prestrelke ustúpili k Mýtnej Novej Vsi 120. Nemci ich však vzhľadom na neistú situáciu v Nitre neprenasledovali a zamerali sa na dôkladné zabez- pečenie železničnej stanice v Zbehoch.121
boje o baťovany
Po dobytí Topoľčian vydal SS-Stubaf. Klotz svojim mužom rozkaz, aby vyčistili a zabezpečili okolie mesta. Jeden SPW z čaty „Pikowitz“ prenikol popoludní do Chynorian. Tamojšie obyvateľstvo, najmä dospievajúca mládež, sa s ne- pozvanými hosťami rýchlo spriatelilo. Nemci napriek tomu neprestávali byť ostražití. Zatiaľ čo traja ženisti diskutovali s Chynorančanmi, dvaja ďalší skontrolovali cestný mostík a ďalekohľadmi pozorne sledovali okolie. Vodič obrneného transportéra pre istotu vôbec neopustil vozidlo. Esesáci si nechceli zobrať ani fľašu slivovice, ktorú im priniesla akási iniciatívna tetka.143
Príchod skupiny „Schill“ vyvolal veľký rozruch aj v neďalekých Bánov- ciach. Zaujímavé svedectvo o tom podal vtedajší okresný náčelník Alexander Minárik. Po hlásení, že cez Veľké a Malé Ostratice 144 prešli dva nákladné auto- mobily s nemeckými vojakmi, začali partizáni okolo 14.30 s „veľkým chvatom“ opúšťať mesto. V obecnom dome, kde mali umiestnený štáb, zanechali „úžasný neporiadok, šatstvo, súčiastky zbraní a iné haraburdie.“ Väčšina partizánov utiekla do Uhrovca, ale „niektoré tlupy“, ako uviedol Minárik, sa zastavili až v Novákoch. Okresný náčelník onedlho zistil, že esesáci vôbec nemali v úmysle obsadiť Bánovce. Z Malých Ostratíc totiž odbočili na majer pri osade Čaltice, z ktorého evakuovali nemeckého statkára Ing. Juraja Helfa.145
Postup okupantov na Baťovany sa zastavil až večer pred povstaleckou obrannou líniou Broďany – Malé Bielice – Veľké Bielice – Návojovce – Skača- ny. Pozície v údolí Nitry boli obsadené hlavnými silami skupiny „Weinhold“ a na krídlach sa nachádzali partizánske jednotky. Delostreleckú podporu im poskytovali 1. a 2. batéria z oddielu stot. Malára, ktoré mali po troch húfni- ciach 100 mm vz. 14/19. Prvá (npor. Robert Altus) zaujala palebné postavenie na južnom okraji Malých Uheriec a druhá (por. Karol Pitner) sa nachádzala pri dedinke Pažiť. Tretia batéria (por. Rosínsky-Rosenberg) s tromi kanónmi 76,5 mm vz. 17 bola začlenená do podskupiny „Kolník“.146 Od 3. septembra 1944 disponovali hornonitrianski povstalci aj tromi obstarožnými tančíkmi vz. 33 z banskobystrického Automobilového práporu 11, ale jeden zostal krátko po príchode do Zemianskych Kostolian nepojazdný. Oba bojaschopné stroje potom stot. Weinhold pridelil partizánskemu oddielu „Dolné Vestenice“ (Štefan Humaj), ktorý zaisťoval vstup do údolia Nitrice.147
Nemecký útok na Baťovany sa začal ráno 4. septembra 1944. SS-Stubaf. Klotz do neho nasadil roty „Mathiebe“, „Tantau“, „4.Kp.K“ a „Schulz“, obr- nenú skupinu „Rösser“ a čatu „Pikowitz“. Pechota práporu „Teutberg“ a rota
„Maier“ v tom čase zaisťovali údolie Nitry od Chynorian až po Čakajovce, čata „Hradischko“ bola stále umiestnená v Seredi a poľné delostrelectvo sa presúvalo do palebných postavení.148 Nemecké pramene nepopierajú, že esesáci narazili pred Baťovanmi na „masívny odpor“.149 Roty „Mathiebe“ a „4.Kp.K“, ktoré spoločne s obrnenou skupinou „Rösser“ a čatou „Pikowitz“, postupo- vali z Chynorian na Malé a Veľké Bielice, dokázali povstalci zadržať. Oveľa horšie sa vyvíjala situácia na ľavom brehu Nitry, kde roty „Tantau“ a „Schulz“ dobyli Broďany a kótu 237,7 Stopa. Okupanti potom na strategickej výšine rozmiestnili štyri mínomety a spustili z nich paľbu na juhozápadný okraj Baťovian. Príslušníci oddielu „Pavel“ sa preto pokúsili Stopu získať naspäť, ale esesáci ich odrazili a spôsobili im ťažké straty. Rovnakým výsledkom sa skončil aj druhý partizánsky protiútok.150
Okrem skupiny „Weinhold“ a oddielu „Pavel“ sa pri obrane Baťovian vyznamenali príslušníci povstaleckej Kombinovanej letky (npor. Mikuláš Šinglovič), ktorí od 4. septembra 1944 neúnavne bombardovali a ostreľo- vali nemeckú pechotu, delostrelectvo a zásobovacie vozidlá. Obstarožné stíhačky Avia B-534 a ľahké bombardéry Letov Š-328 pritom nechránilo ani najzákladnejšie pancierovanie. Na letisko Tri Duby sa vracali ťažko po- škodené nepriateľskou paľbou a len vďaka nesmiernemu úsiliu mechanikov boli v krátkom čase znova uvedené do bojaschopného stavu.151 Naproti tomu činnosť Luftwaffe na hornom Ponitrí sa až do 9. septembra 1944 obmedzovala výlučne na prieskumné lety.
Generála Pücklera hlásenia o silnom odpore na Ponitrí nepríjemne pre- kvapili. Už po dobytí Topoľčian preto žiadal od Bergera a Franka posily, ale k skupine „Schill“ sa 4. septembra 1944 pripojilo iba 80 nemeckých policajtov. Nakoľko boli pre službu na fronte nepoužiteľní, dostali úlohu strážiť kasárne Delostreleckého pluku 1, do ktorých okupanti sústreďovali zajatých povstal- cov.152 Aby mohol útok na Baťovany pokračovať, musel SS-Stubaf. Klotz presunúť rotu „Tantau“ k Veľkým Bieliciam a do úseku na ľavom brehu Nitry nasadil celý prápor „Teuteberg“ zosilnený čatou „Pikowitz“.153
V utorok 5. septembra 1944 sa už o 04.37 rozpútali silné prestrelky medzi nemeckými a povstaleckými batériami.154 Partizáni potom podnikli niekoľko neúspešných útokov na Stopu, zatiaľ čo na pravom brehu Nitry dobyli Nemci obce Malé a Veľké Bielice. Do Topoľčian sa v ten istý deň presunula čata „Hra- dischko“, ktorú v Seredi vystriedala nemecká policajná jednotka.155
Stot. Weinhold sledoval situáciu na fronte s narastajúcimi obavami. Uvedomoval si, že jeho bojová skupina nedokáže lepšie vyzbrojeným esesákom dlho vzdorovať. V telegrame, ktorý poslal do Banskej Bystrice po páde Veľkých Bielic, zdôrazňoval, že „Úsek je veľký, ľudí a zbraní niet…“ Účinnej pomoci sa však nedočkal. VČSA mu v noci z 5. na 6. septembra 1944 poslalo len 200-členný prápor Petra Kubíka z Partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku (Michal Sečanský) a desať protitankových pušiek z prvých sovietskych le- teckých dodávok.156
Urputné boje pri Baťovanoch vyčerpávali aj Nemcov. Generál Hubicki vo svojom hlásení z 5. septembra 1944 uvádzal, že nepriateľ kladie pri Vrútkach a Veľkých Bieliciach „tvrdošijný odpor ruským bojovým spôsobom“. Pückler zasa otvorene priznával, že proti skupine „Schill“ nestoja žiadne bandy, ale rovnocenný súper. Sťažoval sa tiež na to, že Klotzove jednotky zápasia s nedo- statkom máp, nepravidelným prísunom streliva a s rastúcou poruchovosťou motorových vozidiel. K zlepšeniu grófovej nálady neprispievali ani jeho spory s Hubickim v otázkach stratégie. Obaja vedeli, že najdôležitejšou úlohou okupačných vojsk na Slovensku je obnovenie premávky na železničnej trati Žilina– Poprad. Tento cieľ mohli splniť len vtedy, keď zničia silné povstalecké zoskupenie v dolnom Turci. Hubicki ho chcel rozdrviť masívnym čelným úderom. Z tohto dôvodu nasmeroval hlavný prúd posíl a zásob pre Panzer-Divison „Tatra“ (Generalleutnant Friedrich-Wilhelm von Loeper),157 ktorá od
5. septembra 1944 útočila z priestoru Vrútok na Turčiansky Sv. Martin. Hubic- ki dokonca navrhol, aby bola na turčianskom bojisku nasadená časť skupiny
„Schill“, čo Pückler dôrazne odmietol. Gróf poukazoval na skutočnosť, že ak sa Klotzove jednotky presunú k Vrútkam, nepriateľ pod nemeckým tlakom ustúpi z otvoreného terénu pri Turčianskom Sv. Martine do Kremnických vrchov a Veľkej Fatry, kde bude mať oveľa lepšie podmienky na obranu. Navr- hoval preto rozšíriť ofenzívu v údolí Nitry so zámerom odrezať povstaleckým vojskám v Turci ústupové cesty na Pohronie, obkľúčiť ich a vrhnúť proti divízii
„Tatra“. Hubicki však Pücklerove rady ignoroval. Názorové nezhody medzi oboma generálmi sa potom zmenili na neskrývanú averziu.158
Podľa rozkazu štábu okupačných vojsk v Bratislave sa mali jednotky skupiny „Schill“ v stredu 6. septembra 1944 zamerať na dôkladné vyčistenie dobytého územia,159 ale povstalci podnikli už ráno na oboch brehoch Nitry silné protiútoky. Situácia Nemcov bola natoľko vážna, že SS-Stubaf. Klotz mu- sel na úsek pri Veľkých Bieliciach odveliť rotu „Stubenböck“ a čatu „Pikowitz“. Do bojov na pravom brehu Nitry sa zapojila i rota „Maier“, ktorá doposiaľ zaisťovala priestor Chynorany– Veľké Ostratice– Malé Ostratice– Livina. Na jej miesto potom nastúpila čata „Hradischko“.160
Húževnatý odpor skupiny „Weinhold“ esesákov presvedčil, že odpor slovenských vojakov v údolí Nitry len tak ľahko nezlomia. Vzhľadom na to za- meral SS-Stubaf. Klotz svoju pozornosť na pravé krídlo povstaleckej obrannej línie a vyslal do tohto priestoru prieskumné hliadky. Z ich hlásení sa dozvedel, že výšiny medzi Skačanmi a Baťovanmi nie sú zabezpečené žiadnymi jednot- kami. Veliteľ skupiny „Schill“ sa rozhodol túto chybu okamžite využiť.161
Predpoludním 7. septembra 1944 podnikli povstalci v priestore Veľkých Bielic ďalšie štyri protiútoky v sile roty.162 Stot. Weinhold však veľmi dobre vedel, že jeho vyčerpaní muži už nedokážu nemeckému tlaku dlho vzdorovať. Úpenlivo preto naliehal na brigádneho generála 163 Goliana, aby mu okamžite poskytol posily. VČSA napriek tomu stále nevenovalo obrane hornej Nitry adekvátnu pozornosť. Hoci početný stav povstaleckej armády vzrástol po mobilizácii záložníkov do 35 rokov z pôvodných 18 000 vojakov a dôstojníkov na približne 47 000 mužov,164 do Zemianskych Kostolian bola odvelená len čata KPÚV 75 mm (npor. Ondrej Galuščák) a čata tankov LT-38 (por. Pavol Krúpa) z Červenej Skaly,165 2. čata 22. protilietadlovej batérie (por. Viliam Spiššák) z letiska Tri Duby 166 a tri KPÚV 37 mm vz. 37M (bez obslúh) z Tur- čianskeho Sv. Martina.167
pohroma pri malých uherciach
V noci zo 7. na 8. septembra 1944 prebrodili príslušníci práporu „Kettgen“ a ro- ty „Stubenböck“ pri Veľkých Bieliciach riečku Nitrica a bez toho, že by narazili na odpor, prenikli kopcovitým terénom na severný okraj Baťovian.168 Hneď po rozvidnení vyrazili esesáci do útoku. Zaskočení povstalci sa nezmohli na vážnejší odpor. Nemci vďaka tomu mestečko rýchlo dobyli, pričom sa zmocnili úplne nepoškodeného zariadenia Baťových závodov a veľkých zásob kvalitnej obuvi, ktorá im neskôr dobre poslúžila v stredoslovenských horách.169
Na morálku hornonitrianskych povstalcov mal pád Baťovian veľmi ne- gatívny dopad. Desiatky mužov opustili svoje jednotky a odišli domov,170 ale hlavným silám skupiny „Weinhold“ sa v popoludňajších hodinách podarilo zaujať obranu na línii Malé Uherce – Malé Kršteňany – Veľké Kršteňany.171 Okupanti potom na tieto obce spustili delostreleckú paľbu, ktorá prinútila civilné obyvateľstvo vyhľadať úkryt v blízkych lesoch.172 V rovnakom čase prišli na horné Ponitrie posily z Troch Dubov a Turčianskeho sv. Martina. Čata por. Spiššáka s tromi kanónmi 20 mm vz. 36 Oerlikon zaujala palebné postavenie pri Zemianskych Kostoľanoch,173 zatiaľ čo tri KPÚV z Turčianskeho Sv. Martina boli umiestnené v blízkosti rázcestia na východ od železničnej stanice Veľké Uherce.174 Jednotky z Červenej Skaly, ktoré sa vyvagónovali v Hornej Štubni, však na front nedorazili. Pre štyri kanóny 75 mm Pak 40 z čaty npor. Galuščáka totiž chýbali delostrelecké ťahače a prvá správa o ich nasadení na hornom Ponitrí pochádza až z 15. septembra 1944.175 Tri zo šty- roch tankov LT-38 z čaty por. Krúpu zasa po presune do Prievidze načerpali nevhodný benzín a zostali dočasne nepojazdné.176
Stot. Weinhold bol napriek všetkým problémom rozhodnutý dobyť Ba- ťovany naspäť, ale najskôr musel zaceliť trhlinu vo svojej obrannej línii. Na- riadil preto Partizánskemu oddielu „Dolné Vestenice“, aby 9. septembra 1944 o siedmej hodine ráno podnikol zo Skačian násilný prieskum juhovýchod- ným smerom a nadviazal spojenie so Židovskou rotou (Imrich Müller 177) pri Veľkých Kršteňanoch.178 V predvečer plánovanej akcie prišla do Zemian- skych Kostolian čata partizánov z oddielu „Vtáčnik“ (František Hagara). Jej veliteľ, ktorý sa na štábe skupiny „Weinhold“ predstavil ako Ivan Osipovič zo Serede, vyhlásil, že chce po zotmení zaútočiť na Baťovany. Stot. Weinhold mu po dlhom rozhovore dal súhlas na prekročenie frontovej línie pri Malých Uherciach. Uprostred noci vyrazili partizáni s výkrikom „Na Baťovany!“ do útoku. Nemci mali vďaka jasnému mesačnému svitu 179 a úmyselne zapálené- mu stohu sena o ich pohybe dokonalý prehľad. Osipovič našiel smrť medzi domami na východnom okraji Baťovian a spolu s ním zahynula väčšina jeho mužov. Zachránilo sa len zopár jednotlivcov.180
Na úsvite 9. septembra 1944 odišiel stot. Weinhold do Malých Uheriec, aby mohol sledovať postup oddielu „Dolné Vestenice“.181 Presne o šiestej hodine však jednotky skupiny „Schill“ podnikli na povstalecké pozície masívny útok, ktorý podporila delostrelecká paľba a nálet troch strmhlavých bombardérov Ju 87D z letiska Malacky-Nový Dvor. Z nemeckých prameňov vyplýva, že obranná línia pri Malých Uherciach bola čelne napadnutá obrnenou sku- pinou „Rösser“, hlavnými silami práporu „Teuteberg“ a čatou „Pikowitz“. Prápor „Kettgen“ a rota „Stubenböck“ súčasne postupovali cez výšiny na ľavom brehu Nitry k Veľkým Uherciam, aby povstalcom odrezali ústupové cesty do Oslian.182
Príslušníci skupiny „Weinhold“ boli nepriateľským útokom úplne zasko- čení. Podmínované mosty cez Nitru nevybuchli (káble k náložiam zrejme pre- rušili nemeckí ženisti) a zmätok ešte viac vzrástol, keď na všetkých obranných úsekoch odrazu vypadlo telefonické spojenie (najskôr v dôsledku leteckého bombardovania).183 O 11.02 poslal stot. Weinhold na VČSA telegram so sprá- vou, že nepriateľské „tanky“ prelomili obrannú líniu pri Malých Uherciach.184 O niekoľko minút nato bol ranený a zajatý.185
Ani situácia v údolí Nitrice sa pre povstalcov nevyvíjala priaznivo. Krátko po šiestej hodine vyslal stot. Weinhold za veliteľom oddielu „Dolné Vestenice“ spojku na motocykli, ktorá mu doručila rozkaz, aby okamžite zaútočil na smere Skačany– Baťovany.186 Partizánom sa síce podarilo preniknúť k Veľkým Bieliciam, ale paľba nepriateľských ťažkých zbraní ich zahnala na ústup.187
Po zajatí stot. Weinholda prevzal velenie nad jednotkami v údolí Nitry stot. Gustáv Neštiak, ktorý im vydal rozkaz, aby sa stiahli k Zemianskym Kostoľanom. Najťažšie ústupové boje vypukli pri dedinke Pažiť. Obzvlášť statočne si v nich počínali delostrelci z batérie por. Pitnera. Hoci nemali žiadne protipancierové granáty, viedli priamu paľbu na nemecké obrnené vozidlá až do chvíle, keď sa k nim priblížili na 300 metrov a jedna húfnica bola zničená priamym zásahom. Odlišne sa zachovalo mužstvo batérie por. Altusa. Po správe, že Nemci obsadili kótu 464,0 Šípok nad Veľkými Uhercami, vzali nohy na plecia a nechali všetky tri húfnice aj s ťahačmi napospas nepriateľovi. Rozbitá bola i čata KPÚV 37 mm vz. 34P.188
Keď esesáci o 13.00 dobyli Oslany, povstalecký front v údolí Nitry sa úplne zrútil.189 Podľa V. Štefanského a H. Wilkeho vtedy zostalo na bojisku vyše 300 mŕtvych slovenských vojakov a partizánov.190 Výskumy L. Halmovej, ktorá dôkladne prebádala kroniky hornonitrianskych obcí, však dokazujú, že toto číslo je značne prehnané. Na cintoríne v Malých Uherciach bolo totiž pochovaných len 42 padlých povstalcov.191 Za nepomerne spoľahlivejší možno považovať údaj, že okupanti 9. septembra 1944 zajali 150 príslušníkov skupiny „Weinhold“.192 Pravdou takisto zostáva, že stovky hornonitrianskych povstalcov po týchto tragických udalostiach rezignovali na ďalší boj a vrátili sa do svojich domovov. Inak by Nemci nemohli už 13. septembra 1944 naplno obnoviť výrobu v Baťových závodoch.193
Do Banskej Bystrice prišli prvé správy o pohrome pri Malých Uherciach krátko po trinástej hodine. Na rozkaz generála Goliana odcestoval do Ze- mianskych Kostolian náčelník štábu VČSA mjr. gšt. Július Nosko, ktorý mal na fronte „urobiť poriadok“. Postup skupiny „Schill“ nahor údolím Nitry sa však podarilo zastaviť až vo večerných hodinách južne od čiary Chalmo- vá – Bystričany.194
V noci z 9. na 10. septembra 1944 napadla rota „Tantau“ Skačany. Partizáni sa pod tlakom nepriateľa stiahli na západné svahy Drieňovského podhoria, ale už v skorých ranných hodinách podnikli protiútok a zahnali okupantov na ústup. V boji zahynuli štyria esesáci. Päť ďalších, z toho dvaja ťažko ranení, padlo do zajatia. Poľné delostrelectvo skupiny „Schill“ potom spustilo na Skačany silnú paľbu. Pod jej ochranou začala k dedine postupovať nemecká pechota podporovaná štyrmi samohybnými delami a niekoľkými obrnený- mi transportérmi. Partizáni nedokázali nepriateľskej presile dlho odolávať a vyprázdnili údolie Nitrice až k Dolným Vesteniciam.195 Zajatcov so sebou nevzali. J. Polle totiž uvádza, že v Topoľčanoch boli pochovaní štyria dôs- tojnícki ašpiranti z roty „Tantau“, ktorých zavraždili v slovenskom zajatí. Piaty zajatý esesák podľa všetkého podľahol svojim zraneniam skôr ako ho partizáni stihli popraviť.196
Po zvyšok 10. septembra 1944 sa činnosť skupiny „Schill“ obmedzila na zabezpečenie dobytého územia, vysielanie prieskumných hliadok a delostre- lecké prepady obcí južne od Zemianskych Kostolian.197 Klotzova opatrnosť vyplývala zo skutočnosti, že predpoludním dorazila zo Žarnovice do Hornej Vsi bojová skupina „Jeleník“ (stot. Peter Jeleník) v sile troch peších rôt, ktorá disponovala jedným KPÚV 37 mm vz. 37M. Na Ponitrie ju vyslal veliteľ OO-1 s úlohou napadnúť z tyla nemecké jednotky postupujúce na smere Oslany – Zemianske Kostoľany. Vzhľadom na značnú početnú a technickú prevahu okupantov sa však stot. Jeleník rozhodol od útoku upustiť.198
V ten istý deň dostal K. H. Frank písomnú žiadosť generála Pücklera, aby sa mohol vrátiť do Prahy, kde na neho čaká oveľa naliehavejšia práca ako na bezvýznamnom bratislavskom veliteľskom štábe Waffen-SS. Gróf zároveň štátneho ministra upozorňoval, že ďalšie nasadenie skupiny „Schill“ na Slovensku nie je žiaduce, lebo táto jednotka je zostavená predovšetkým z inštruktorov a frekventantov dôstojníckych škôl, ako aj z mužov, ktorí sú sčasti už pripravení na nasadenie na dôležitejších frontoch.199
Pückler iste predpokladal, že nedostane pozitívnu odpoveď. A nemýlil sa. Frank, Berger i najvyššie miesta v Berlíne si veľmi dobre uvedomovali, že bez jeho jednotiek nedokážu povstanie na Slovensku potlačiť. Divízia „Tatra“ bola paralyzovaná po vyčerpávajúcich bojoch pri Turčianskom Sv. Martine a miniatúrna skupina „Dietz“ postačovala akurát na stráženie východných prístupov k Nitre. Na zaisťovanie tylového priestoru mal Berger k dispozícii len dva pešie prápory zložené z poslucháčov školy pre leteckých navigátorov z Malaciek– Nového Dvora a niekoľko rôt Landwehru,200 ktoré tvorili napospol zle vyzbrojení vojaci starších ročníkov alebo poloviční invalidi neschopní služby na fronte. Pückler ich vo svojej žiadosti z 10. septembra 1944 opovržlivo nazýval „lukostrelci“.201
Oveľa lepšie výsledky pri likvidácii SNP nedosiahli ani jednotky vyčlene- né zo skupiny armád „Severná Ukrajina“. Neveľká bojová skupina „Schäfer“ (SS-Stubaf. Ernst Schäfer) sa v dňoch 4. – 6. septembra 1944 zmocnila Lip- tovského Hrádku, Liptovského Sv. Mikuláša 202 a Ružomberka, ale na ďalšie ofenzívne akcie už nemala dosť síl. Ešte menšiu bojovú skupinu „Volkmann“ (Major Otto Volkmann), postupujúcu nadol údolím rieky Oravy, zastavili povstalci pri Tvrdošíne. Na útok proti najvýchodnejšej časti povstalecké- ho územia nemohli Nemci po začiatku Karpatsko-duklianskej operácie (8. septembra 1944) ani pomyslieť.203 Vzhľadom na to zostala bojová skupina SS-Stubaf. Klotza jedinou časťou okupačných vojsk, ktorá bola schopná strategického manévru.
